Livin´...je skratka living = žijúci, živý

ark......=archa, ale aj vo výslovnosti ark = arch = architektúra, podstata, koreň

Okolo roku 2000 vrcholilo moje životné hľadanie. Nie že by som bol nejaký inteligentný pozorovateľ života okolo s túžbou prísť na koreň života... Ja som bol len citlivý. A tak bez poznania zmyslu života, bez poriadku a rovnováhy mnou udalosti života len mávali, ako osikou vo vetre. Spoločnosť naokolo, organizovaný život, štúdium som vedome programovo odmietol, hoc o pozornosť tejto spoločnosti som túžil a usiloval. Mojimi prvými veľkými vzormi boli Kurt Cobain, Jim Morrison. Fajčili? Tak som začal aj ja. Pili? Tak som začal aj ja. Fajčili marihuanu, brali LSD? Bral som aj ja. Rozhodol som sa, že budem patriť do ich klubu 27, že ak do mojej 27. nezomriem, tak sa vtedy zabijem sám. (V kútiku som toto moje rozhodnutie aj ľutoval, veď život je predsa niekedy aj krásny, no nie som srab, v 27 rokoch sa zabijem.) Ľutoval som, že heroin bol v mojich kruhoch študenta akosi nedostupný... určite by som mu neodolal. To, že som bežne zažíval úzkosť, obrovský strach, že mi vlastne bolo zle v tých úbohých úletoch plných úplne hlbokých intelektuálnych mizerností a prázdnych rečí, srandičiek, by som sa vtedy zo strachu a hrdosti nepriznal. Moje vzory mi vytvorili moju predstavu o pravde, naprogramovali moje názory, môj život. A výsledok? Klesanie, odcudzenie sa aj posledným najbližším, izolácia, rozpad. Bol som donútený hľadať. Východné náboženstvá boli blízke aj mojím vzorom. Tak som šiel ich cestou - Budhizmus, Hinduizmus na východe, filozofia, Silvova metóda, autogénny tréning, psychológia a psychiatria na západe, to som na striedačku skúšal. Úzkosť, strach, depresia avšak rástli a odpovede, riešenia neprichádzali. Telo chradlo už dávno. Preťažené srdce a obličky to už nezvládali, chorobné javy pribúdali, ale lieky im nepomáhali. Lekári nevedeli prečo. Prišiel každodenný strach zo smrti. Deň bol dennou morou. Zo svojho strachu som sa v ukrutnej bolesti v noci zobúdzal. Zlom prichádzal... Neznámy človek ma na ulici oslovil, že či nechcem ísť s ním...na stretnutie bývalých narkomanov, teraz kresťanov. Nešiel som, no v ten deň som sa rozhodol, že sa stanem kresťanom. Nie takým, čo chodí do kostola, ale takým v srdci, ktorý to s Ježišom myslí vážne. Začal som čítať Bibliu, modliť sa a stretávať sa s mladými kresťanmi. Úplne všetko sa zmenilo, akoby mi narástol ďalší zmysel, ktorý má len ten, kto ho má, ale kto ho nemá, nevie o tom. Narodil som sa znova, dostal som nový Život. Svetlo zaplavilo môj život. Bolo to ako blesk. Pamätám si, ako mi aj vzduch chutil. Našiel som zmysel života. To je Evanjelium Ježiša Krista. Po čase som chcel robiť mnoho dobra, slúžiť ľuďom a Pánu Bohu. Vrhol som sa na charitu, evanjelizáciu, no Pán mi povedal, že to nerobím z lásky. Tak som pochopil, že mi ľahko nevieme, kto sme a čo vlastne vo svojom srdci naozaj ľúbime. Lebo iné robiť je pokrytectvo alebo nevedomosť a všetko to vedie do pádov a trápení. A našiel som, že pre môj bežný deň ľúbim architektúru a v tom, keď robíme to, čo máme radi, je úprimná láska...Vtedy pracujeme, vstávame, líhame a popri tom Božie kráľovstvo v nás rastie, ani sami nevieme ako. Všetko má svoj čas, aj Ježiš verejne vystúpil, keď mal 30 rokov. Nie skôr, hoc aj skôr by múdrosťou zatienil každého. Tak aj v architektúre a urbanizme hľadám Lásku, čiže to čo buduje, je prospešné nám ako celku, nie len naším zdanlivým navzájom často protichodným túžbam nás všetkých. Veď Boh stvoril všetko a najlepšie vie, ako prostredie je aj teraz pre človeka najlepšie, aj v meste, aj na vidieku, aj všade. Niekedy sa snažím všetko ľudské "zabehané" poznanie hodiť za hlavu a byť prirodzený ako dieťa, ako tabula rasa a dívať sa aj na problémy architektúry a urbanizmu ako dieťa, akoby neznalý, po prvý krát, čistý, nezaťažený... Nie že by som tvoril podľa nejakej teórie architektúry o živej architektúre - living architecture, ale verím, že Ježiš chce byť prítomný aj vo všetkých fázach mojej tvorby. On je ten Živý - Livin´.